Mama má Emu, my máme pandémiu

Autor: Michal Drábik | 6.4.2020 o 2:33 | (upravené 6.4.2020 o 2:44) Karma článku: 5,76 | Prečítané:  329x

Deti dnes zažívajú niečo, čo naša generácia počas detstva nezažila. Nezažila to ani generácia našich rodičov. Niečo podobné zažili ako deti naši starí rodičia.

 

Priznávam, pandémia nie je niečo, čo by mi spôsobovalo nejaký významný stres. Nebudem rozvádzať dôvody, tu na to nie je priestor, jednoducho som tak nastavený, stres mi spôsobujú úplne iné problémy, nie také, ktoré nemôžem zo svojej pozície vyriešiť. A evidentne nestresujú ani dôchodcovia, ktorí sa každý deň od 9:00 nahrnú do obchodov, aby vykúpili všetky kvasnice (Komu ešte erektujú chlpy zo slova "droždie"? To je snáď horšie, ako "rajčina"). Prežili si svoje, nemožno sa tomu čudovať.

Iné som si však dnes uvedomil, keď som si prečítal FB status, v ktorom známy učiteľ Peter Farárik  píše, že jeho decká sa ho teraz každý večer pred spaním pýtajú: "Tatko, dnes bolo koľko nových nakazených?" Hneď som si spomenul na príhodu, ktorá mi z akéhosi záhadného dôvodu od nejakých siedmich rokov života ostala zapísaná hlboko v pamäti. V jeden večer som ostal s našimi pred telkou trochu dlhšie, ako obyčajne, čo bolo pomerne vzácne, keďže ma zvyčajne odprevádzali "do hajan" okolo 20:00 (že som aj tak ležal s otvorenými očami minimálne do polnoci, pretože som asi upír, či ký fras..., to je zas iný príbeh). Pozerali sme film, ktorý evidentne nebol vhodný pre haranta, práve sa učiaceho množiny a baviaceho sa na "Pes a mačka, pes a mačka, to je dobrá naháňačka..." Nejakých ľudí tam popravovali takým spôsobom, že ich zviazaných v sieti spúšťali do vriacej vody. Na moju otázku: "Prečo to robia...?" ocino odpovedal: "Pretože bola vojna a vo vojne sa také veci dejú". Vzápätí si uvedomil, že nie som v správnom čase na správnom mieste a vydal jasný príkaz. Vždy chodil tak po desiatich minútach skontrolovať, či poctivo simulujeme spánok. Zakaždým, keď zatváral dvere, mali sme vo zvyku ho ešte zdržať pokrikom: "Ociii", nasledovaným nejakou nezmyselnou požiadavkou, alebo otázkou, na čom sme sa náramne bavili. Občas to hral s nami, občas len stroho rozkázal: "Spite už!" Tentoraz som ho však naozaj potreboval. Nečakal som, kým krídlo dverí stiahne svetelný klin do úsečky v okamihu miznúcej v tme. "Oci, bude ešte niekedy vojna?", spýtal som sa. Otázka ho evidentne zaskočila, no odpovedal pohotovo a presvedčivo, asi ako ja pred tabuľou, keď som pohotovosťou vyvažoval neistotu, či nevedomosť: "Nieee, nebude, neboj sa. Kľudne spi", odvetil s nasadením najpresvedčivejšieho evanjelizátora Cirkvi optimistov súdneho dňa. Uveril som mu, no nič to nemenilo na krutej skutočnosti, že som práve objavil nový element vesmíru, v ktorom som sa ešte len rozhliadal - zlo a novú emóciu - strach o život, a to všetko len na základe filmovej scény. Skončilo mi naivné obdobie istoty bezpečia.

Deti dnes zažívajú niečo, čo naša generácia počas detstva nezažila. Nezažila to ani generácia našich rodičov. Niečo podobné zažili ako deti naši starí rodičia. Tiež sledovali realtime premotivovanú smrť na speede pri práci. Decká to navždy ovplyvní, vyrastú z nich iní ľudia, ako sme my. Verím, že lepší.

Jedna moja kamka(Ja viem, au!) trefne poznamenala, že pre dieťa je v tomto prípade kľúčový postoj rodiča a jeho správanie sa. Má štyri deti, mám tendenciu veriť jej. Myslím si, že to najlepšie, čo pre miniľudí môžeme urobiť je, že sa budeme správať racionálne, nebudeme panikáriť, hysterčiť, nebudeme im púšťať premiérove tlačovky a uistíme ich, že sú v bezpečí. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fico spojil Norberta Bödöra s Bonulom, predtým hovoril inak

Zákazky od Bonulu Smer nechce prezradiť.

Dobré ráno

Dobré ráno: Ruskovi za objednávku vraždy spoločníčky hrozí doživotie

Pojednávanie je odročené na február.

Stĺpček Zuzany Kepplovej

Ako Ficovi pes zožral domácu úlohu

Súčasťou pôvabu dobrej výhovorky je, že jej očividná lož skôr pobaví, ako urazí.


Už ste čítali?