Prečo sú protesty proti neonacistom dobré?

Autor: Michal Drábik | 27.1.2020 o 9:21 | Karma článku: 6,91 | Prečítané:  701x

História nám poskytuje množstvo „pekných“ príkladov toho, ako tragicky to môže dopadnúť vtedy, keď spoločnosť stratí schopnosť účinne sa brániť a mobilizovať proti zlu. 

Poznáte to. Môžete urobiť čokoľvek, hoci aj s nasadením vlastného života zachrániť mačiatko z atómovej elektrárne tesne pred výbuchom reaktora, vždy sa nájde niekto, kto vás za to skritizuje a v lepšom prípade vám aj poradí, ako to nabudúce urobiť lepšie a čoho sa vyvarovať. Prvenstvo v počte polyhistorov a multidisciplinárnych expertov v rámci Milky Way jednoznačne patrí českým kutilům. Ich pozíciu však neustále ohrozujú slovenskí experti na všetko, teda pred voľbami najmä absolventi politológie a sociológie na Vysokej škole života. Nie som iný, tiež trpím obsesiou vyjadriť sa ku všetkému („Brácho, gény nezakryješ...“), preto uvádzam dôvody, pre ktoré je podľa môjho názoru dobré protestovať v uliciach proti náckom, vyučovať ich, pískať na nich a zosmiešňovať ich, keďže sa proti tomu zdvihla vlnka hejtu a pochybností nie len zo strany bezprízorných nazizombies s chlastom obžratými mozgami.

Jeden z najvýznamnejších dôvodov nedávno uviedol na FB Juraj Smatana, ktorý píše, že prečíslenie náckov v uliciach naštrbí špecifickej skupine voličov pocit, že voľbou neonacistov sa zaradia „na víťaznú stranu“. Tí dvaja, či traja chladno kalkulujúci „inteligenti“ nacistov totiž zvolili pomerne účinnú stratégiu šírenia dojmu väčšinového názoru (veľmi obľúbenú aj komunistami) a netaja sa ambíciami získať vo voľbách najviac percent. No a pomerne významná skupina voličov pravidelne volí tak, aby po voľbách „bola na víťaznej strane“, pretože je pre tých ľudí pocit víťazstva v živote veľmi vzácny a voľby sú pre nich jedinečnou príležitosťou bez väčšej námahy sa ku chvíľkovému serotonínovému opojeniu dopracovať. Prečíslenie fašistov v uliciach tak u nich prinajmenšom vyvolá pochybnosti.

Veľmi dôležité sú však aj ďalšie pozitívne dôsledky antifašistických protestov a jedným veľmi významným je vyvolanie strachu, minimálne však obáv v sploštených mysliach neonacistov. V období pred protestmi sebavedomie náckov narastalo priamo úmerne k nie veľmi významnému rastu ich preferencií, no možno ešte významnejšie rástlo vďaka pocitu vlastnej beztrestnosti a nedotknuteľnosti. Boli si vedomí toho, že súčasná garnitúra potrebuje v pre ňu neľahkých časoch ich pomoc a že si pre to môžu užívať privreté oči polície, prokuratúry, či súdov. Zvykli si na to, že za výroky nemuseli niesť zodpovednosť, že si ich nevšímala exekutíva a dokonca im nevenovali pozornosť ani ich prvé priame obete, šírenie nenávisti ku ktorým je základným pilierom ich propagandy.

Odrazu sú však tu, stoja oproti, nevyzerajú vôbec slabo, je ich veľa a sú poriadne naštvaní. V Košiciach, v Levoči, Bytči, Beluši, v Kysuckom novom Meste, v Rajeckých Tepliciach... Normálni, slušní ľudia, občania, rodiny s deťmi, Rómovia, konzervatívci, liberáli, ľudia z radov LGBTI, v civile, či v dresoch prodemokratických strán. Skandovanými apelmi na ľudskosť a morálku prehlušujú prúd nenávistného krochkania fašistických svíň, ktorým už je jasné, že stoja proti presile, a to nie len intelektuálnej, ale aj fyzickej. Väčšina normálnych ľudí si ani neuvedomuje, ako drasticky protesty zatriasli vratkým sebavedomím neonacistov, v bežnom živote zväčša neúspešných ľudí, ktorí vsadili na jednu a opäť raz na zlú kartu.

Pritom stačilo aplikovať elementárnu logiku, z ktorej vyplýva, že akýkoľvek pokus utláčať niekoho, urážať ho, či podnecovať voči nemu nenávisť, vyvolá odpor. Poznáte to (možno nie, ale je to pekná analógia). Sedíte si tak počas druhého ročníka ZŠ v triede a začne si vás všímať týpek, ktorý sa ešte nedostal ani do polovice abecedy... Dobiedzanie, provokovanie a šikanu trpíte do okamihu, keď vás začne fyzicky napádať. Sebaovládanie, diplomatické riešenie konfliktov a podobné slniečkárske vychytávky ste ešte nepreberali, dohováranie nepomáha, preto ním v kritickom okamihu narušíte integritu sololitovej deliacej steny a chlapec sa pod ňou spamätáva za psychedelických tónov rozvibrovanej magnetickej tabule. Problem solved! Ostatné decká to pobaví a učiteľka tomu rumázgajúcemu lúzrovi aj tak neuverí. Máte pokoj a ak vo vás drieme malý zloduch, môžete neskôr za nešťastníkom prísť, potľapkať ho po pleci, falošne sa mu ospravedlniť (metóda cukru a biča) a ponúknuť mu job. Môže pre vás pracovať, zbierať pre vás za dvadsaťpercentný podiel desiate a drobné od slabších spolužiakov, či mierne vykoľajiť tú babenku, s ktorou súperíte o najlepší prospech, pred triednym kolom Hviezdoslavovho Kubína, aby vám nevyfúkla prvé miesto... (pardon, trochu som sa nechal uniesť "na Kočnera").

Neonacisti sú presne takým typom ľudí, akým bol hĺúpy spolužiak, ktorý namiesto toho, aby na sebe pracoval a občas pokorne požiadal o pomoc šikovnejších, rozhodol sa závisť pretaviť v nenávisť a z vlastných neúspechov začal obviňovať iných. Namiesto sebareflexie sa títo nešťastníci rozhodli označiť a eliminovať (účelovo) nesprávne identifikované príčiny ich problémov. Sú nezmieriteľní, argumentovať im má zmysel len pred publikom a kvôli nemu, oni sami neveria hlúpostiam, ktoré tárajú, sú pre nich len prostriedkom pre dosiahnutie cieľa, ktorým je uchopenie moci. Pochopili, že úspech v politike je pre nich jedinou možnosťou, ako si vynútiť aspoň hraný rešpekt. Nemajú čo stratiť, nemôžu prísť o spoločenské postavenie, o dobré meno, o klientov..., nič z toho totiž nemajú. Jediné, čomu rozumejú, je demonštrácia sily.

Áno, protesty sú prvým seriózne zdvihnutým ukazovákom. Odkazom, že sme pripravení brániť sa, brániť naše hodnoty, brániť slabších, a to vždy adekvátnym spôsobom. História nám totiž poskytuje množstvo „pekných“ príkladov toho, ako tragicky to môže dopadnúť vtedy, keď spoločnosť stratí schopnosť účinne sa brániť a mobilizovať proti zlu. Verím tomu, že náckovia s IQ nad 88 už dnes chápu, že „tudy cesta nevede“ a hnusné zelené mikiny hromadne odnášajú do psích útulkov, kde ich určite smutné ňufáčiky ocenia ako príjemnú podstielku.

Osobitne významným fenoménom protestov je historicky vôbec prvá výrazná aktivizácia Rómov. Jej komplexná analýza je na samostatný článok, resp. kľudne na dizertačnú prácu a téme sa podrobnejšie venuje (pochopiteľne) napríklad Irena Biháriová (odporúčam jej FB). Bez pochybností ide o veľmi dôležitý krok tejto minority na ceste k plnohodnotnému začleneniu sa do spoločnosti. Rómovia si účasťou na protestoch získavajú sympatie a rešpekt nie len prejavením záujmu o veci verejné, ale aj naozaj dôstojnou reprezentáciou svojej komunity, slušnosťou a celkovo pozitívnym prístupom. Keď som medzi nimi na jednom z protestov stál, utvrdil som sa vo svojom odmietavom postoji k predsudkom vďaka tomu, že som sa medzi nimi cítil naozaj príjemne (možno ešte príjemnejšie, ako afektovaná nazibloncka, ktorá v účelovo zostrihaných videách vyškerená škriekala, ako sa prestrašne bojí...). Odpor som cítil k magorom so zelenými vlajkami, štylizujúcim sa do neprirodzených póz, skleným pohľadom vzhliadajúcim k "vodcovi" a kričiacim nezmyselné heslá, proti ktorým sme tam spoločne stáli. 

Rád by som sa ešte vrátil k obavám na začiatku spomínaných insitných politológov a analytikov. Stručné reakcie na najčastejšie obavy:

„Protesty zvýšia podporu neonacistov!“  Nemyslím si, ale nebolo by vôbec zlé, ak by si stiahli nejaké to percento najmä od SNS...

„(Niektorým) Ľuďom sa nepáči, že prodemokratické strany podporujú Rómov na úkor majority...“ Ľudia, ktorí si to interpretujú takýmto spôsobom, volia s najväčšou pravdepodobnosťou nacistov, alebo jednu zo strán súčasnej vádnej koalície. Pokračujte textom v predchádzajúcom bode.

V neposlednom rade treba zdôrazniť, že nie je normálne, ak majú neonacisti možnosť verejne podporovať a propagovať xenofóbiu, rasizmus, podnecovať k násiliu, či vyhrážať sa. Tento patologický stav je jedným z mnohých priamych dôkazov zlyhávania štátu. 

Týmto by som zároveň chcel pozvať všetkých ľudí dobrej vôle na ďalšie protesty proti búriacim sa päťkárom s chuťou týrať a vraždiť. Stojí to za to, urobiť si v priebehu mesiaca niekoľko výletov po našej krásnej krajine, už len pre to, aby našou ostala a aby sme aj my spolu s ňou ostali na strane dobra, pretože to vždy zvíťazí a my predsa nechceme ostať na strane porazených...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?